DOBRÝ PASTIER

Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas, a bude jedno stádo a jeden pastier. (Jn10, 14-16)

            Metafora o pastierovi a ovciach je pravdepodobne dosť vzdialená našej mentalite – na rozdiel od sveta, v ktorom vznikla Biblia, sotva niekto z nás ovce pásol. Obraz dobrého pastiera v nás evokuje skôr výtvarné predstavy – najskôr si asi predstavíme sladkasté obrázky z modlitebných knižiek či obrazy v spálni našich prarodičov, na ktorých Pán Ježiš je zobrazený s kučeravou ovečkou okolo ramien, zarámovaný idylickou krajinkou so zapadajúcim slnkom.

            Čo nás však v úvahách o dobrom pastierovi môže rušiť ešte trochu viac, je predstava stáda oviec, ktorého by sme mali byť súčasťou. Málokto z nás túži byť stádovitým tvorom, a pokiaľ by sme si už museli vybrať, akou metaforou zvieraťa by sme sa najradšej nechali označiť, ovca by to asi nebola.

            V jednej skutočnosti sú však ovce veľmi bystré a pozorné. Počujú a rozoznávajú hlas svojho pastiera. V krajinách Orientu možno vidieť: v noci pospolu nocujú viaceré stáda rôznych majiteľov, ale ráno, keď príde pastier a zavolá na ne, zdvihnú sa len tie, ktoré sú jeho. Hlas cudzieho pastiera ovce nenasledujú.

            Je zaujímavé si všimnúť, že Ježiš pri myšlienke na tých, ktorí budú pokračovať v diele apoštolov, použil prirovnanie k rybárom a pastierom. Pre obe povolania je charakteristické, že si vyžadujú trpezlivosť a umenie čakať a vo vtedajšom Izraeli aj kus odvahy. Rybár častokrát musel prečkať noc na mori aj v búrke či inom nečase, pastier zasa vedieť obrániť stádo pred vlkmi. Rybár musel vedieť zájsť na hlbinu, pastier zasa poznať cestu, ako viesť ovce vyprahnutými stráňami k prameňom, kde je oáza.

            Nepotrebovali by sme i my v tej zmesi hlasov, reklám a ponúk zo všetkých možných strán, rozoznať hlas, ktorý síce nevyniká silou, a predsa nám hovorí to, čo naozaj potrebujeme počuť?

v v v

            V dnešný deň celá Cirkev slávi Nedeľu Dobrého pastiera. Ak sa máme s ňou modliť za nové kňazské a rehoľné povolania, ktorých – ako zo všetkých strán počúvame – je nedostatok, je vhodné, aby sme si aj pripomenuli a uvedomili stále sa zvyšujúce nároky na poslanie kňazov. Byť kňazom nie je zamestnanie, ale povolanie a poslanie. Preto dnešný deň je tiež príležitosťou vyjadriť Bohu vďačnosť za kňazov, ktorí sú v službe nám všetkým.

            U máloktorého povolania sa behom niekoľkých generácií tak radikálne zmenil jeho vonkajší ráz, spoločenský status, image, očakávania a požiadavky naň kladené ako práve u povolania kňazov. Hoci ich zodpovednosť je stále tá istá: je to zodpovednosť za vierohodné a autentické ohlasovanie Božieho Slova, za dôstojné vysluhovanie sviatostí, za im zverený ľud, zodpovednosť za to, aby svojím osobným životom potvrdzovali, a nie diskreditovali to, čo ohlasujú slovom.

            Ale čo je veľmi náročné práve v tejto dobe, je ešte iná úloha: potreba svoje poslanie konať spôsobom novým a znovu živým. To znamená preložiť ho z jazyka, ktorý sa stal mŕtvym, do jazyka živého. Preložiť ho z lode, ktorá sa potápa, na inú loď, ktorá bude plávať – skrátka nájsť nový spôsob pastierskej služby.

NOVÉ VÍNO PATRÍ DO NOVÝCH MECHOV

David Wilkerson, protestantský kazateľ, sa odvážil ísť medzi chlapcov zo zločineckých bánd. O tomto svojom pôsobení hovorí: „Jeden obávaný chlapec, Nicky, mi raz nečakane oznámil chrapľavým hlasom: „David, rozhodol som sa pre Boha...“ Ale ja som mu nemohol uveriť. Ťahal pritom zo svojej cigarety, a pritom mi hovoril, že sa v ňom zrodilo čosi nové. Pomyslel som si: a čo omamné drogy, krádeže a prepady? Čo tvoje opilstvo a sadizmus? Nicky čítal moje myšlienky. Začal sa brániť – a to jediným spôsobom, ktorý poznal. Zaklial: „ Do..., David, naozaj som sa rozhodol pre Boha!“

            Potom on, vodca, zavolal ostatných členov bandy a ja som im rozdal Sväté Písmo. Mal som väčšie i menšie formáty. Tie malé chlapci nechceli. Hovorili: „Daj nám tie veľké, David, nech ľudia dobre vidia, čo čítame!“ Vzali si Biblie a odišli...

            Na druhý deň ráno mi zvonil telefón. Polícia. Srdce sa mi rozbúchalo. Či poznám gang Mau-Mau. Aby som prišiel na políciu. Bolo mi všelijako. Chlapci tam už stáli. Poručík mi podal ruku, dlho mi ju držal a povedal: „Reverend, ako sa vám to podarilo? Pred rokmi nám títo chlapci vyhlásili vojnu. Dosť sme sa s nimi namordovali. Dnes ráno sem prišli a viete, čo chceli? Požiadali nás, aby sme sa im podpísali do ich Biblie!“ Chlapci sa na mňa šibalsky škerili.“

            Tento krátky príbeh je naznačením toho, že nové vyjadrenie evanjelia v kontexte Ježišovho „nové víno patrí do nových mechov“ je pre dnešnú dobu asi to najdôležitejšie, ale zároveň veľmi ťažké.

            Príbeh dokumentuje i zmenu hraníc zodpovednosti pastierov. Už to nie je len starostlivosť o „vlastné ovečky“, teda návštevníkov svojho kostola. „Mám aj iné ovce,“ hovorí Ježiš. „Aj tie musím priviesť do ovčinca“.

v v v

            Je chybou, ak delíme ľudí na veriacich a neveriacich. Veď v každom „veriacom“ je i pochybovač a „neveriaci“ a v každom „neveriacom“ je i človek „veriaci“.

            Ako kresťania máme zodpovednosť za všetkých ľudí, a to nielen v tom zmysle, že im ponúkneme spôsob, ako sa ľahko a rýchlo stať praktizujúcim katolíkom v štýle, aký sme si vytvorili za posledné dve storočia. Ak to chceme robiť takto, budeme zaskočení, keď zistíme, že títo ľudia o to nestoja. Možno na istú dobu sa zaradia „k nám do stáda“, ale možno o chvíľu si pôjdu svojou vlastnou cestou.

            Áno – a to treba prijať - stále viac bude tých, ktorí budú chcieť ísť s nami len kus cesty a to tiež možno len v istých veciach. Asi by sme im nemali hneď vyčítať ich „lotrovský individualizmus“, neposlušnosť, pýchu a ktoviečo ešte. Rešpektujme, že sú to „iné ovce“.

            V uvedenom texte máme ešte jednu Ježišovu vetu, ktorú by sme si mali všimnúť: „Aj tie musím priviesť, aby bol jeden ovčinec a jeden pastier“. Po stáročia sa tieto texty v Katolíckej cirkvi čítali s predpokladom, že jeden ovčinec je – samozrejme – Katolícka cirkev. Druhý vatikánsky koncil nás však posúva ďalej. Spojenie „jeden ovčinec“ dnes chápeme v zmysle Kristova cirkev, teda spoločenstvo ľudí, ktoré je širšie ako Katolícka cirkev - spoločenstvo, do ktorého sa zmestia aj ľudia iných vyznaní alebo dokonca aj „bez vyznania“. Podmienkou pre nich – ako aj pre katolíkov – je, aby s úprimným záujmom hľadali správne riešenia pre život a počúvali hlas svojho svedomia.

            Akými potokmi krvi a nenávisti sa však musela cirkev v dejinách prebrodiť, aby v 20. storočí uznala, že Božej milosti nie je možné predpisovať hranice! Že spása, ktorú Kristus vydobyl na kríži všetkým ľuďom, nie je nevyhnutne viazaná na vyznanie jeho mena! Pretože existuje nespočetné množstvo dôvodov, prečo mnoho ľudí bez vlastnej viny nedospeje k tomuto vyznaniu.

            A tiež by sme si mali uvedomiť – ako to koncil a neskôr ešte zreteľnejšie Ján Pavol II. v duchu pokánia dodali - že jedným z hlavných dôvodov, prečo mnoho ľudí nedokáže povedať poctivé a slobodné „áno“ Kristovi, je práve antisvedectvo nás, všetkých kresťanov.

                         (v texte sú uvedené myšlienky kňaza Tomáša Halíka z knihy Oslovit Zachea)